pro Lauru...

Včera jsem se dozvěděla velmi smutnou zprávu o Lauře a je to poprvé, co něco takového zažívám v našem blogovém společenství a přiznám se, že to není odlišné od skutečného světa. 

Zasáhlo mě to úplně stejně, jako kdyby mi odešla kamarádka, kterou znám osobně. Nakonec si myslím, že se my blogerky známe možná ještě víc, ledacos na sebe prozradíme, možná víc než by se stalo třeba někde u kafe.

Lauru jsem měla moc ráda, ráda jsem k ní chodila, obdivovala její úžasné fotky, její vaření či její úžasnou kreativitu. A optimismus, který mi byl blízký. Setkávaly jsme se téměř denně prostřednictvím jejích příspěvků anebo jejich milých komentářů u mě.

A protože nemůžu se s ní nijak rozloučit, nemůžu jí dát kytku, nemůžu tuto etapu s Laurou nijak uzavřít, rozhodla jsem se dnes vytáhnout pár jejích komentářů, které zanechala u mě. Tyto komentáře už ožily znovu prostřednictvím mého letitého projektu "jepičí život" a dnes tedy potřetí a naposledy... 

Milovala jsem její slovenštinu a někdy jsem jí i slovensky odpovídala. Tak ať tedy ještě jednou Laura ožije prostřednictvím svých komentářů, kde nechala nahlédnout do svého života. 

Laura už mi chybí víc než rok, kdy se přestala ozývat prostřednictvím svého blogu a komentářů a já vytlačovala negativní myšlenky na to, proč už není každý den mezi námi... 

Dnes věnováno vzpomínce na Lauru. Ať ještě jednou promluví prostřednictvím svých pozitivních myšlenek, které tady zanechala.

Laury, posielam Ti tam hore posledné sbohom!

Indiánská babička

Laura Kováčová12. srpna 2017 0:08

Dobre som sa pri čítaní bavila ... :) Omotali si nás tí naši miláčkovia okolo prsta ...
Tiež bez zvierat neviem žiť ... momentálne máme sučku labradora skríženého s vlčiakom ... je veľmi milá, vnímavá a hlavne empatická. A dvojročného kocúra Filipa ... Nie je kastrovaný, takže keď príroda zavolá, donmov sa chodí len najesť ... Už sme si na to zvykli ... Momentálne je už asi po ruji, stále je doma a zotavuje sa ... Na noc ale zmizne z domu ... Veľmi rád sa tulká, ale len keď chce on ... najradšej so mnou, lebo ho kŕmim ... Mám radosť, keď mi sedí na kolenách a pradie ...
Správanie tvojej Justínky neviem vysvetliť ... bude to ale asi tým, že mačky sú veľké osobnosti ... oveľa väčšie, ako psi ... A začína si uvedomovať možnosť slobody a jej výhody, a možnosť návratu domov, kde má zázemie, ktoré si oveľa viac váži ... Marti, pekný víkend s Justínou prajem ... :)

věci(ne)samozřejmé

Laura Kováčová24. listopadu 2017 20:18

Správny prístup ... U nás je takto vychovaný syn ... už od malička chodil "pracovať" s tatkom ... vždy sa vedel o seba postarať, dnes je z neho mladý muž, ktorý si sám zariadil byt vie navariť, upratať, oprať. S dcérou je to trochu horšie ... Od malička bola chorľavá, a ako sa hovorí, "ťažko sa chovala" To sa odrazilo aj na mojom prístupe k nej ... šetrila som ju ... Dnes sa už osamostatnila, má svoju domácnosť a stará sa. Ide to síce ťažšie, mnoho krát riešime problémy cez telefón, ale lepší sa to ... :)
Marti, prajem pekný víkend ... L-

jak jde život

Laura Kováčová18. ledna 2018 23:23

Toľko múdrosti bolo už napísaných predo mnou ... Predovšetkým ti chcem poďakovať za tvoje vyznanie, či priznanie ? :)) Tiež by som ten dôchodok nebrala tragicky ... Nie je dôležitý status, ale životný pocit, stav mysle ... ochota byť činorodý, aktívny ... Teda všetko v rámci možností ... to je jasné ... Ty si mala vážny úraz, ktorý ťa posotil medzi dôchodcov. U mňa to bola zas vážna nemoc v mladom veku. Od 43.rokov mám mimokĺbovú reumu - Lupus a bola som na tom hodne zle. Nasadili liečbu, šupli ma na invalidný dôchodok ... Niesla som to hrozne ... Ale všetko sa utriaslo, liečba zabrala, Lupus uspali ... do pracovného procesu som sa už nevrátila ... na dôchodku som stále, i keď teraz už na starobnom ... Božinku ... strašne to znie ... :)))) Ale som spokojná ... môžem robiť čo chcem, čo ma baví a je toho neúrekom ... Dávam si pozor, aby sa Lupus neprebudil ... :))) A úplne sa stotožňujem s pisateľkou nado mnou , že nie je dôležité či si na dôchodku, alebo nie, stále si to ty a tvoje schopnosti využiť život vo svoj prospech. Veď vek je len číslo ... Prajem tebe aj manželovi všetko dobré ... a teším sa na ďalšie veselé príspevky ...

spát či nespát

Laura Kováčová18. dubna 2018 8:58

Marti, tvoj dnešný príspevok čítam s úsmevom na perách ... a súhlasím s ním na 100% ... Pripomenula si mi naše deti ... Syna sme dali do svojej izbičky keď mal dva roky a narodila sa nám dcéra. Išiel tam s ním aj manžel, aby sa mohol vyspať ... to vieš ... novorodenec ... :) Neskôr, keď sa situácia s nočným plačom skončila, ostal synko sám, ale kedykoľvek mohol prísť. Ani to veľmi nevyužíval. On bol od útleho detstva samostatný ... dcéra ale pravý opak. Išla spať k nemu ako trojročná, ona k nám chodila pravidelne ... :)) A nedeľnú rannú rozprávku sme počúvali všetci svorne v našich posteliach ešte aj po ich puberte ... Marti ... prajem krásny deň pod rozkvitnutou čerešňou ... L.

hledám včerejší den

Laura Kováčová2. října 2018 23:32

Marti, veď ty píšeš o nás !!!! ... Tiež v kuse čosi hľadáme, a podobne, najmä mužove veci. Ja sa snažím, aby všetko malo svoje miesto, no môj muž nikdy nemá čas vec na miesto uložiť, tak ho položí hoci kde, založí niečim iným a .... nabudúce hľadáme ... Ale ak mne sa stane, že niečo odložím a po čase neviem kde ... najhoršie je, keď sú to vianočné darčeky ... aaaale, veď to poznáme všetci ... Takže, aj ja sa hlásim do klubu ... :) Maj sa dobre ... pa L.

no a co???

Laura Kováčová26. října 2018 22:55

Marti, dobre si vybrala ... tá zlatá k Vianociam patrí ... Tiež ma rodičia viedli k dobrému vkusu, gýč u nás nenájdeš ... nepáči sa mi to, nemám to rada. Druhá vec je osobný pohľad a meniaca sa doba ... Ak dnes niekto za gýč považuje brúsené sklo, tak toho mám doma veľa ... Vydávala som sa v dobe, kedy sa krištáľ dával ako svadobný dar. Páči sa mi dodnes a stále ho aj používame ... vázy i poháre ...
Maj príjemný víkend ... L.

prý pohádky jsou švindl...

Laura Kováčová3. ledna 2019 19:19

Ako deti sme vyrastali na rozprávkach Pavla Dobšinského ... máme doma všetky tri hrubé knihy jeho diela. Viem, že sa mne aj sestre veľmi páčili a čítavali sme si ich pred spaním. Nedávno som sa kdesi dočítala, že v rozprávkach Dobšinského sú hororové scény, ktoré v žiadnom prípade nepatria do detských uší ... Ano, uznávam že autor vedel zlo opísať veľmi farbisto, ale myslím si, že je to všetko o výchove, čo si dieťa z takejto rozprávky zoberie. Skrátka rozprávka je preto rozprávkou, lebo na jej konci vždy víťazí dobro nad zlom.
Mne to pripadá, že sú jedinci, ktorí sa chcú silou mocou zviditeľniť a vypúšťajú z úst svoje myšlienky, ktoré sú mnoho krát bludom, kravinou. A snažia sa svoje názory vtĺkať do hláv ľudí ... Ako dobre, že máme svoj názor a skúsenosti ... L.

pobavilo

Laura Kováčová5. dubna 2019 0:40

Predstava náhradných zubov pred bránkou ma celkom desí a obdivujem pani, ktorá si ich ešte vystavila pri parfémoch ... ale asi je to dobrá duša ...
Marti, pozdravujem s úsmevom na perách ... L.